Vieš dieťa čo je to moc? To je keď prídeš ku okienku a predavačka ťa ignoruje a niečo si robí sama pre seba. Vie dobre, že si tam, ale ona nereaguje, ani sa na teba nepozrie. Vtedy si vychutnáva moc. V tejto krajine cítia predavačky a ľudia za pultíkmi veľkú moc. Ale to nie je nič oproti moci, ktorú ti darujem ja.  Moc, to je keď ťa rešpektuje veľa ľudí a stále ti to dokazujú. Je to veľmi príjemné a ja to napríklad veľmi potrebujem, lebo mne všetci kedysi hovorili aký som neschopný, impotentný, hlúpy a ja ich teraz všetkých vlastním a oni sa mi podlizujú a ja si s nimi robím čo chcem. To je príjemné, keď si s niekým môžeš robiť čo chceš. Keď ho môžeš vyhodiť z roboty, alebo mu zruinovať osobný život, alebo ho necháš dobiť, alebo ho vyženieš na kopec a tam pribiješ za ruky a za nohy na dva kusy dreva. Tvoj ocko má moc a to znamená, že tebe sa nikto nikdy nebude posmievať tak, ako mne sa posmievali, lebo im zrujnujem život, rozumieš? Ano, kúpil som si už pol krajiny, ale raz to dotiahnem do konca a kúpim si ju celú, aby tu už nebol nikto, kto by mi mohol ublížiť, aby sme boli šťastní: ty a ja. Kto kedy povedal, že by si ľudia mali byť rovní? Ale prosím ťa, svet je džungľa, veľký boj a každý si z neho musí uchmatnúť čo najviac. Pozri sa, ako to funguje v prírode. Aj my sme zvieratá, gorily. A nikdy nebudeme nič viac. To je môj názor, tu predsa každý môže maž nejaký názor. Čo na tom, že na ten môj doplatia tí otravní OSTATNÍ.

Tu sme sa narodili, v krajine ostatných, ale teraz už bude za chvíľu tvojou krajinou. To už nebude krajina ľudí, to nebude ani krajina ich otcov. To je džungľa a gorily sú v nej kráľmi. Tí úbohí OSTATNÍ tu stovky rokov niečo hlúpo budovali, oni sa potili a snažili, ale ja to všetko teraz dám tebe. Lebo ty nikdy nebudeš patriť medzi tých ostatných! Táto krajina je aj tak stratená, tu nie je nič zaujímavé. Ani táto dvestoročná budova, to nie je nič oproti ziskom, ktoré prídu keď tam postavím luxusné obytné priestory. Ani krása, ani história, ani umenie, ani úcta k predkom, ani láska, ani tradície, nič nie je v džungli viac, ako naše peniaze, to si zapamätaj! Robili to všetci, tak to môžem urobiť aj ja! Keby som to neurobil ja, tak by to urobil niekto iný, a ty by si chcel aby bol bohatý niekto iný, ako ja a ty? Nevšímaj si tie reči o vzájomnej pomoci a milovaní blížnych, to sú staré frázy. Ja viem, že toto je džungľa a tak ti tu aj tento svet prezentujem. Džungľa znamená boj a žrádlo, a moc. Ale ty sa ničoho neboj. Ja ti to všetko raz prenechám.  Dám ti aj kopce keď budeš chcieť, aj tie už mám. No len si vyber, ktorý kopec sa ti páči, môže byť len tvoj. Okolo neho žijú ľudia, ale ty si ho môžeš ohradiť plotom a vyberať peniaze za vstup. No nie je to krásny dôkaz mojej rodičovskej lásky?

Kúpil som ti krajinu, vybudoval som to z ničoho (nie tú krajinu, tá sa budovala poctivým remeslom a krvou a mozoľami a kameňom a kovom a slzami a rokmi a guľkami a generáciami a revolúciami a láskou a piesňami) To som ale schopný však? No uznaj. Pozri veď tu je článok, čo o mne napísali, aký som schopný, ne povedz mi to aj ty syn môj, veď som zaň toľko zaplatil. Kúpil som ti krajinu aj napriek tomu, že všetci hovorili, že krajina sa kúpiť nedá, a že to je historická krádež. Že je to vlastizrada. Rozumieš, mňa obvinia z vlastizrady, ktorý tak milujem túto krajinu, že ju darujem vlastným deťom? Kúpil som ti strany a poslancov, strategické aj ostatné podniky. Bolo to ľahké, každý mi predal len celkom malý kúsok. Boli tak hlúpi, neuvedomili si, že kúsky dajú dohromady celok. Neni to až tak moja vina, sami si to predali. Tak to chodí v chudobnej krajine: nikto neodmietne peniaze. Si na mňa hrdý syn môj? Kiež by ma teraz aj môj otec videl a mohol byť na mňa hrdý, on, ktorý sa celý život nadrel, kiež by mohol byť na mňa hrdý, že teraz už by nemusel šiť topánky, ale všetci by preňho šili. On mal tak rád túto krajinu, určite by bol šťastný, keby vedel, že si ju celučičkú raz jeho syn ukradne pre seba. A pre teba synček! Kúpil som ti krajinu aby si bol šťastný, tak láskavo buď a to príkladne, pretože mnoho iných prišlo kvôli tomu o šťastie.

Raz, o mnoho rokov keď by svet bol múdrejší, by mohol niekto povedať, že túžba po moci je choroba duše. To by ju u mňa našli v puberte a múdri doktori by ma poslali liečiť do nejakého zariadenia. Tam by sa liečila posadnutosť mocou a vládnutím, aby už na ňu nikdy nedoplatili ostatní občania. Tam by mi vštepovali úctu k druhému človeku, tam by ma učili ctiť si predkov a ich dedičstvo, tam by ma naučili, že žiadny zisk a žiadna moc nemôže byť viac, ako slušnosť. Že keď človek stratí charakter, všetko stratí. Tak by ma učili, že túžba ovládať druhých sa dá prekonať tak, že začnem ovládať samého seba. Že smäd po moci je smäd po láske, ktorá sa mi nedostala a že túžba vlastniť je strachom z hladu. A tak by ma naučili, že na tomto svete bude vždy niekto, kto ma nakŕmi polievkou, keď to bude treba, aby som potom neskôr aj ja mohol pomôcť iným, že ich nakŕmim polievkou, keď to bude treba.  Lebo len tak to na tej zemi môžeme vydržať syn môj, že si budeme sami sebe pomáhať. Tak by ma naučili.