Vysvetlenie tejto pohnútky som dostal až nedávno prostredníctvom knihy taliana Alessandra Barrica: Barbari. A tu ho dnes všetkým ponúkam: Niektorí z nás sú totiž ešte stále romantici.

Romantizmus vznikol, ako reakcia na rozumom, logikou a pragmatizmom poznačenú dobu osvietenstva. Vymyslela si ho priemyselná buržoázia, ako náhradu za náboženstvo, ktoré akosi prestalo spĺňať svoju úlohu. Množstvo božských zázrakov začala vysvetľovať veda a ľudia boli z toho jednoducho v rozpakoch. Romantizmus sme si teda vymysleli preto, aby zakryl tieto rozpaky a nahradil pocity, ktoré sa nám prestalo chcieť zažívať v kostole. Namiesto Boha prišiel ľudský génius. Mal tisíc mien: Beethoven, Wagner, Hegel, Goethe...  Bol rovnako záhadný, nevyspytateľný, vzdialený, ako Boh. A pozor, aspoň z časti (ak nie viac) tak oslobodzujúci. Miesto modlitby prišli city.

Vidíme mladú ženu vo veľkých čiernych šatách, ako hrá na klavíri Chopina a necháva svoju dušu plakať s hudbou. Vidíme mladého, chudobného básnika, ktorý pohŕda dobre vychovanými ľuďmi a vystavuje na obdiv svoje čudáctvo. Vidíme divných intelektuálov vysedávať po kaviarňach a písať hrubé knihy, vzletné básne, náročné filozofické traktáty.

Romantizmus miloval outsiderov. Individualisti nahradili stredovekých svätých. Opustení umelci, túlajúci sa po cintorínoch a zrúcaninách sa stali tými najväčšími hrdinami. Ako Kristus teraz oni obetovali svoje city, svoje šťastie na úkor večného tragického a pompézneho utrpenia.

Hluchý Beethoven sa stal Kristom. Veď jeho krutý osud a ješitná tvrdohlavosť položili základný kameň romantizmu. Jeho bibliou sa stali romány. A jeho pannou Máriou sa stal Schubert.

Ak dnes ešte poniektorí vnímame umelcov, ako tvrdohlavých individualistov, ktorí počúvajú svoje vnútro, napriek všetkému, čo hovoria ľudia okolo, prežívame stále dookola príbeh Beethovena. On bol prvý a originálny, všetko ostatné po ňom sú smiešne napodobeniny. Ak dnes vnímame umelcov ako tých, ktorí sú neschopní normálneho žitia, tých, ktorí žijú vo vlastnom svete, tvoria sami pre seba, bez ohľadu na to, komu sa ich tvorba páči, keď objavujeme veľkých umelcov tam, kde o nich za ich života sotva niekto zakopol, prežívame príbeh Franza Schuberta. On bol prvý a originálny, všetko ostatné po ňom sú smiešne napodobeniny. Ak náhodou vnímame umelcov, ako bláznov, ktorých vlastná precitlivenosť a neustále rýpanie sa v hlbokých pocitoch doženie do blázninca a potom k samovražde, vidíme ako patróna Róberta Schumanna. Boli to títo traja, ktorí dali tvár tomu, ako mnohí ešte aj dnes vnímame umenie.

Keď som sa dnes mami opýtal, prečo ma v piatich rokoch prihlásili na klavír, povedala, že preto, lebo hudobník nikdy nemôže byť zlý človek. Kedysi Beethovena a romány mladým zakazovali. Vzbudzovali vraj príliš mnoho citov. Mne to bolo podsúvané odmalička, zjavne preto, lebo rodičia boli nadšenými romantikmiJ

Romantizmus priniesol do sveta novinky, ktoré sa udržali až dodnes. Napríklad vnímanie utrpenia, ako krásy. Veď povedzme si otvorene, Beethoven by nebol Beethovenom, keby bol celý život zdravý. Chopin by nebol Chopinom, keby bol celý život šťastný a Čajkovský by nebol Čajkovským, keby bol heterosexuál. Samozrejme tu nejde o utrpenie ako také. Ide tu o spôsob, ktorým ho oni dokázali podať verejnosti.  Koniec koncov ani Kristus nebol jediným ukrižovaným. V romantizme nám ide o krásu. Ich utrpenie nám ukázalo, aké krásne to môže byť: trpieť. Volám sa Chopin a cítim sa sám. Volám sa Beethoven a život ma nechutne zradil. Volám sa Schumann a práve sa chystám skočiť do Rýna. To nám hovorí klavír, keď náhodou počúvame ich skladby.

Okrem nového pohľadu na umenie a umelcov sme v toto obdobie dostali do vienka aj nový prístup k láske. Romantická láska sa začala heroizovať, aby zmenila jeden z najzakorenenejších zvykov našej spoločnosti: plánované manželstvo. Od tých čias uznávame romantickú, partnerskú lásku, ako jeden z najkrajších citov, ktoré je človek schopný vyprodukovať. A vlastne ani tak nejde o lásku... veď tá tu bola vždy. Ale ide o utrpenie z lásky. To vie byť nádherné.

Jedným z posledných veľkých odkazov tohto obdobia je národné formovanie. Nie je nič romantickejšie, ako uprednostňovanie jedného národa pred druhým. Ako rozdeľovanie hudby, filozofie, literatúry alebo rasy na nemeckú, francúzsku, ruskú... Naše národy sa vlastne sformovali vďaka romantizmu, pretože predtým to všetkým bolo viac menej jedno. To, kam to všetko viedlo už poznáme poväčšine zo školských lavíc.

Na záver úvodu by som rád zdôraznil, že žiaden z týchto mýtov (prepáčte za výraz)  predtým neexistoval a že doba Voltaira, Mozarta, Bacha a doby ešte pred nimi, vnímali umenie, romantickú lásku a národnú hrdosť úplne inak.

Doba sa musí zmeniť príchodom nového hrdinu. Tým posledným bo Beethoven. A aj keď všetky umelecké smery 20 storočia tvrdili, že bojujú proti romantizmu, zároveň vždy uznávali Beethovena. Vždy čerpali z jeho najzákladnejších koreňov. Umelci ostávali tvrdohlavými individualistami na okraji spoločnosti, z ktorých si ľudia vytvárali modly. Ešte Beatnici v šesťdesiatych rokoch boli vlastne plnokrvnými romantikmi. Najkrajším a najinšpiratívnejším citom nám stále ostala romantická láska, ešte lepšie povedané, tá nenaplnená. Umenie aj ďalej najviac útočilo na ľudské emócie a zdôrazňovalo krásu tragiky. A o tragiku nebolo v dvadsiatom storočí núdza, to všetci vieme. A nakoniec umenie ostalo zaškatuľkované vo svojich národných krabičkách. Mali sme tu francúzsky impresionizmus, ruský konštruktivizmus, švajčiarsky dadaizmus, americký popart.

Až do šesťdesiatych rokov by vlastne všetko zapadalo pod ideológiu romantizmu. A snáď ňou mnohí žijeme dodnes. Pokiaľ čítame staré romány, hráme klasiku a za svojho hrdinu považujeme Beethovena. Určite sa ale mnohí zhodneme na tom, že takých je čoraz menej.  A to by mohol byť dôkaz nastupujúcej novej doby...